Ahoj Tomáš, ako si sa dostal k americkému futbalu a čo ťa na ňom najviac zaujalo?
– K americkému futbalu som sa dostal v roku 2010, keď som ako 16-ročný, 60-kilový chalan chcel skúsiť kolektívny kontaktný šport. Zaujali ma filmy, v ktorých som videl americký futbal. Vtedy som napísal na účet Knights, ktorý mali na Pokeci 
, a odpísali mi, že môžem prísť vyskúšať tréning. Prvý tréning ma hneď zaujal, aj keď som vôbec netušil, čo robím. Keď som videl tých chlapov, z ktorých väčšina mala vyše 100 kíl, myslel som si, že dlho nevydržím. Chlapi ma však prijali medzi seba a cítil som, že som objavil presne to, čo som hľadal.
Čo ti americký futbal dal do života a naopak, čo si kvôli nemu musel obetovať?
– Dal mi neskutočné množstvo spomienok, priateľov, skvelé zážitky a hlavne ma naučil byť disciplínovaný a nevzdávať sa. Dá sa povedať, že ma ako osobu formoval. Obetoval som mu veľa času, ale nenazval by som to obetou, pretože hrať futbal znamená, že ním chcete žiť. Je to životný štýl, ktorý sa neodohráva len na ihrisku, ale aj v posilňovni, na atletickej dráhe, vonku so spoluhráčmi, či množstvom prebdených nocí sledovaním NFL a študovaním rôzných videí či techník.
Aké boli tvoje najväčšie úspechy a najťažšie momenty počas 14-ročnej hráčskej kariéry?
– Pre mňa ako hráča bol najväčší úspech možnosť reprezentovať Slovenskú republiku, či už v tackle alebo flag futbale, aj keď sme sa výhry nedočkali 
. Ďalšími úspechmi sú klubové ocenenia pre najlepšieho hráča obrany a zatiaľ najväčší klubový úspech – víťazstvo v Snapbacks lige 2024.
Zažil si nejaké vážne zranenia? Ako si sa s nimi vyrovnával fyzicky aj psychicky?
– Zranenia patria ku každému športu. Môžem si povedať, že patrím medzi tých šťastnejších, pretože za 14 rokov som nemusel podstúpiť žiadnu operáciu, čo považujem za úspech. Samozrejme, nejaké drobné zlomeniny prstov, výrony členkov, natiahnuté väzy v kolene či trhlinky svalov sa objavili. Psychicky som však zranenia znášal ťažšie – keď sa pripravujete na sezónu, potom príde zranenie a vy musíte nechať spoluhráčov v štichu, nie je to jednoduché.
Aké priateľstvá si si vďaka futbalu vytvoril a pretrvávajú dodnes?
– Vďaka futbalu som spoznal nespočetné množstvo ľudí, či už na Slovensku alebo v zahraničí. Tento šport dokáže spojiť ľudí, s ktorými by ste za iných okolností možno ani neprehovorili a v tom je jeho krása. Tieto priateľstvá vám zostanú navždy, bez ohľadu na to, či ste spoluhráči alebo rivali.
Prečo si sa rozhodol ukončiť hráčsku kariéru práve po úspešnej sezóne 2024?
– Tých dôvodov bolo viac. Hlavným dôvodom bol nedostatok času. Boli obdobia, keď som bol na ihrisku päťkrát do týždňa, k tomu videocally, štúdium cez Hudl a príprava vo fitku. Keďže som zároveň trénerom aj juniorov, bolo náročné robiť obe veci na 100 %. Takéto fungovanie sa dá vydržať pár mesiacov, ale potom príde vyhorenie, keď o futbale nechcete ani počuť, dokonca si ani nezapnete Maddenko . Rozhodol som sa preto odložiť svoje hráčske sny a dať možnosť splniť ich deťom, ktorým sa teraz môžem venovať naplno ako tréner.
Kto bol tvojim najväčším vzorom v kariére a prečo?
– Nikdy som nemal jeden konkrétny vzor, skôr som sa inšpiroval rôznymi ľuďmi. Napríklad od Borisa Bútoru, u neho som obdivoval jeho schopnosť motivovať ľudí, aby zo seba vydali maximum a jeho zanietenosť pre futbal. Od Mateja Gašperana som si vzal odhodlanie a vytrvalosť – aj keď cesta nie je vždy jednoduchá, treba vyčkať a úspech príde. Tých ľudí je samozrejme viac.
Čo pre teba znamená klub Nitra Knights a ako sa zmenil od tvojich začiatkov?
– Klub je pre mňa ako rodina. Dal mi veľa, pomohol mi a nikdy ma nenapadlo hrať za iný tím. A ako sa zmenil? Tí, ktorí si zažili menej úspešné časy alebo začiatky, keď klub prebrali Maco s Gašpom, vedia, že sa to nedá porovnať s tým, čo je teraz. To nemyslím zle, aj vďaka tomu že vytrvali, sme tam, kde sme. Vtedy sme trénovali v malých počtoch, často sme ani nevedeli, čo budeme na tréningu robiť, alebo či si vôbec zahráme aspoň scrimmage. Teraz je všetko prepracované, naplánované a vedenie klubu robí neuveriteľne skvelú prácu. Určite patrí veľká vďaka Samuelovi Vetrákovi za to, kde nás dokázal ako tím posunúť, Gorazdovi Lázorikovi za jeho pracovitosť, marketingovému tímu a každému členovi organizácie Knights.
Ako si sa dostal k flag futbalu a trénovaniu detí?
– Toto je celkom vtipná historka. Flag futbal som skúsil prvýkrát v roku 2014, keď SAAF prvýkrát organizovala flagovú ligu. Ocitol som sa v obrane na jednom rozhodujúcom turnaji, kde išlo o prvé miesto. Preleteli cezo mňa dva touchdowny a všetci mi boli “vďační” 
. Vtedy som si povedal, že toto nie je pre mňa. Pár rokov prešlo a stal sa zo mňa hráč, reprezentant a tréner flag futbalu. Deti sme začali trénovať spolu s Michalom Pappom v roku 2020, pričom išlo väčšinou o rodinných príslušníkov a ich kamarátov. Začínali sme so štyrmi deťmi, potom ich bolo osem, no prišiel covid, ktorý nám všetko zastavil. Keď sa situácia upokojila, pokračovali sme ďalej a tím som prebral ja. Počet hráčov sa neustále zvyšoval a momentálne máme celkovo 50 hráčov v štyroch kategóriách.
Aké sú najväčšie výzvy pri práci s juniorskými hráčmi?
– Určite trpezlivosť. Ak zvládnete byť trpezliví, máte z časti vyhraté. Ďalej je dôležité deťom porozumieť, byť pre nich nielen trénerom, ale zároveň aj priateľom. Poznať a vedieť, čo ich zaujíma a mať prehľad v ich svete. Nie je to len o tom byť na nich prísny a odovzdávať im svoje skúsenosti. Klub má byť pre nich domovom a tréner vzorom. V tíme sa musia cítiť bezpečne, vtedy sa dokážu otvoriť, budovať si priateľstvá a zlepšovať sa aj po hernej stránke.
Aké sú tvoje hlavné tréningové princípy a na čo sa pri rozvoji mladých hráčov najviac zameriavaš?
– Hlavné je udržať v tíme dobrého ducha, disciplínu a pozornosť hráčov. Potom môžeme rozvíjať ich fyzické, technické a herné vlastnosti. Ja sa najviac zameriavam na to, aby boli deti pokorné, vážili si súpera a plnili si povinnosti aj doma. Po hernej stránke sa snažím v každom hráčovi nájsť to, v čom je najlepší. Nikdy nedokážete všetkých naučiť všetko, a práve preto potrebujete trpezlivosť. 
Čomu vďačia flagové tímy za dlhodobé úspechy a každoročné víťazstvá?
– Budem sa opakovať, ale je to vďaka dobrému kolektívu a komunite ľudí okolo klubu. Pokiaľ ste ochotní tomuto športu veľa obetovať, výsledky sa určite dostavia, ale nesmiete byť chamtiví. Nie je dôležité vyhrať za každú cenu a zničiť si pritom to, čo ste budovali celé tie roky.
Aké sú tvoje ďalšie plány v oblasti trénovania a rozvoja amerického futbalu na Slovensku?
– Stále sa zdokonaľovať ako tréner, vychovávať skvelých hráčov a reprezentantov. Chcem deťom vytvárať skvelé spomienky a pomôcť im splniť čo najviac športových cieľov. Čo sa týka amerického futbalu na Slovensku, rád by som pomohol tento šport viac zviditeľniť, a zároveň ukázať vo svete, že Slovensko nie je na chvoste rebríčka.
Ako sa vám podarilo dosiahnuť historický úspech s reprezentačným tímom v Srbsku na ME 2024 vo flag futbale v kategórii U15 mix?
– Som skromný človek a tréner, ale myslím si, že je čas uznať, že to, čo sme dokázali, je zatiaľ najväčší úspech v histórii amerického futbalu na Slovensku. V tackle futbale sa podarilo zvíťaziť iba tímu U19 v roku 2016 nad Maďarskom, čo bol skvelý úspech. No práve vo flag futbale sme minulý rok dosiahli víťazstvá a odohrali vyrovnané zápasy s krajinami, ktoré sú v medzinárodných rebríčkoch výrazne pred nami. Víťazstvá nad Fínskom, Španielskom a Srbskom nám priniesli krásne 5. miesto z 11 účastníkov ME. Len o jeden touchdown nám ušlo víťazstvo nad Nemeckom, ktoré napokon celý turnaj ovládlo. Práve tu vidím obrovský potenciál ukázať sa vo svete. Samozrejme, musím vyzdvihnúť svojich asistentov, bez ktorých by tento úspech nebol možný – Daniel Hurinský a Peter Németh sú skvelí asistenti, ich vedomosti a nadšenie pre tento šport sú obdivuhodné.
Čím je podľa teba flag futbal špecifický oproti klasickému americkému futbalu a prečo je vhodný pre deti?
– Je to rýchla a zábavná hra, kde sú si dievčatá a chlapci približne do 15 rokov rovnocennými súpermi. Nedochádza tam takmer k žiadnym zraneniam, pričom si hráči rozvíjajú fyzické aj psychické schopnosti. Musia sa učiť playbooky a techniky naspamäť, čo im pomáha v koncentrácii a taktickom myslení.
Ak by si mal označiť najlepšie mladé talenty na Slovensku, kto by to bol?
– Ak hovoríme čisto o flag futbale, pokúsim sa vybrať hráčov mimo Nitry, aby v klube nevznikli verejné nepokoje. 
Za chalanov je to Max Bureš, ktorý je skvelý atlét, a za dievčatá Majka Koledová. To dievča je neskutočný dríč a podľa mňa je výborným vzorom pre ostatných.
Akú radu by si dal mladým hráčom, ktorí by chceli dosiahnuť podobné úspechy ako ty?
– Nikdy sa nevzdávajte. Nech je situácia akokoľvek náročná, stretávate sa s neúspechmi alebo sa vám nedarí, dôležité je vytrvať – úspech príde. Futbal sa nenaučíte hrať za rok či dva. Vyžaduje si odhodlanie pracovať na sebe, vzdelávať sa a obetovať tomu čas.
Je šanca, že ťa ešte niekedy uvidíme na ihrisku ako hráča?
– Hoci som aktívnu hráčsku “kariéru”ukončil a venujem sa trénerstvu, rozlúčiť sa s futbalom je náročné. Najmä keď vidím, koľko som do toho vložil, pozerám si staré zápasy v televízii a znovu prežívam tie skvelé momenty. Ak by nastala kritická situácia v klube, napríklad kvôli zraneniu hráča na dôležitej pozícii, a nemusel by som obmedziť flag futbal, určite by som tímu pomohol. A, samozrejme, o pár rokov určite neodmietnem nejaký veteránsky priateľský zápas.
Zdroj: Nitra Knights Flag Football
Profil Tomáša Urabana – Instagram